Archive for February, 2006

Milkshake a festival Sperm

27 February 2006

Ďalší z fyzicky náročných víkendov je za mnou. Piatkový Milkshake v Subclube sa zvrhol na príjemné stretnutie kopy kamarátov. Medzi nimi opäť nechýbali „starí známi“ v podobe technických problémov s aparátom. Následkom toho som hral ako malý chlapec prvý krát za gramofónmi. Na to som si však už zvykol. Chalani sľubujú, že sa už intenzívne pracuje na radikálnej zmene. Držím im palce. Erik iste prepáči, že som učinil jeho sľub verejným.

V sobotu som bol na vcelku vydarenom prvom ročníku festivalu Sperm v Prahe. Je dobré, že už aj Praha má „oficiálne“ miesto pre tento druh hudby. Napriek detským chorobám novorodenca to bol príjemný večer. Gratulujem Michal a spol.! Kritizovať nebudem. Príliš podobné zameranie k nášmu festivalu by ma mohlo postaviť do úlohy snajpera konkurencie. Vrcholom večera bol pre mňa jednoznačne Jamie Lidell. Jeho účasť na tohtoročnom Wilsonicu už riešime nejaký ten týždeň. Verím, že to nakoniec vyjde.
Okrem samotného festivalu sa na druhý deň konala ešte konferencia. Tej som sa však už kvôli iným povinnostiam nezúčastnil. Dúfam, že bola plodná a že sa dostanem aspoň k nejakým výstupom. Teším sa na ďalší ročník. Vyčerpávajúcu reportáž napísal Karel Veselý na Musicserver.cz. Prvé reakcie nájdete tiež na Spaceboss.net, Utrum a ešte raz na Utrum.

Dídžeji a traktoristi

23 February 2006

Digitálny dídžejing sa pomaly, ale isto začína tešiť všeobecnej pozornosti. Ako to už však býva pri kontroverzných témach, má svojich aktívnych zástancov aj radikálnych odporcov. Na bližšie priblíženie použijem správu o partičke, ktorá si hovorí “DJs are Alive”.

Koncom minulého roka sa v Amerike dala dokopy skupinka lokálnych diskotékových hrdinov a sformovala “dídžejskú kapelu” s názvom DJs are Alive. Dôvodom jej vzniku podľa slov zakladajúceho newyorského dídžeja Jesseho Houka je absolútny nedostatok “zábavnej zložky” u tzv. laptopových dídžejov. Nedá sa s ním nesúhlasiť, veď tento argument smerom k laptopovým “live-koncertom” scénu obchádza už nejaký ten piatok. Celkom vtipné mi príde tiež ironické označenie tohto druhu vystúpení ako email music. Čo neznamená nič iné, len to, že si popri “hraní” stíhate vybaviť aj vašu elektronickú korešpondenciu, prípadne zahrať tetris.

Naspäť k DJs are Alive. Tlačová správa ohlasujúca onedlhý príchod tejto “dídžejskej, živej kapely” je plná kritiky laptop DJs (tiež digital DJs). Neskrývam, že v tomto ohľade nebudem nezaujatý. Niektorí o mne viete, že laptop k dídžejingu používam už niekoľko rokov. Aj preto si dovolím zopár nasledujúcich slov na presnejšie zaradenie vecí do kontextu.

Úvodom nezaškodí priniesť do lesa trochu dreva. Insider azda prepáči.
Dídžejing je spôsob, ktorým DJ púšťa hudbu. Pre mnohých nie je dídžejing ničím iným, LEN púšťaním hudby. Sú DJs, ktorí mixujú a sú aj takí, ktorí nie. Mixovanie je spôsob spájania jednotlivých trackov či songov navzájom. Pre tých, ktorí sa už od detstva naučili strkať nos hlbšie do maminho hrnca nie je neznámym faktom, že rozlišovať môžeme medzi DJs a DJs.

Jedni to prosto vedia, tí druhí menej alebo vôbec. Niektorí sú v tom dokonca excelentní a je pre túto chvíľu irelevantné, či používajú cédéčka alebo vinyly. Lebo aj to sa dá – mixovať z CDs – ale to vy isto viete. Ak je niekto dostatočne kreatívny a zručný, prečo nie. Na náradí až tak veľmi nezáleží.

A prečo “až tak veľmi”? Z jednoduchého dôvodu. Klubová pozícia klasického vinylového dídžejingu, ktorou veľmi zásadne neotriasla ani existencia mixovacích CD prehrávačov začala byť v uplynulej dobe atakovaná dlho očakávaným fenoménom. Akým? Bingo! Tušíte správne, je ním čoraz väčšia popularita spomínaného digitálneho alebo aj laptopového dídžejingu. Nakoniec, nie je to nič prekvapivé. Bolo len otázkou času kedy populárny formát mp3, vlajková loď a ľahký terč kritikov digitálnej budúcnosti hudobného formátu, zasiahne aj jednu z posledných bášt panensky neporušeného vinylového kráľovstva.

Čo alebo kto je teda ten digital DJ? Zjednodušene by sa dalo povedať že každý, kto k verejnej produkcii za účelom zábavy publika používa zariadenie na prehrávanie zvukových, digitálnych súborov. Uf, aká škaredá definícia, že? V podstate je to ktokoľvek, kto na tento účel používa iPod, laptop, mobilný telefón či akýkoľvek iný gedžet. Obíďme nateraz fakt, že už samotné používanie cédéčok by mohlo byť považované za digitálny dídžejing.

Miera aktívneho prístupu k dídžejingu variuje v súvislosti s použitým zariadením a jeho technickými možnosťami. Paleta potenciálnych bavičov je preto široká. Počnúc vašim kamarátom, ktorý včera od frajerky dostal iPod (nie kopačky), stiahol zo Soulseeku nejaké empétrojky a teraz je z neho už “hotový” dj, až po profesionála používajúceho laptop so špeciálnym systémom. Takým ako sú napríklad Final Scratch alebo Serato Scratch, ktoré prostredníctvom gramofónov dovoľujú manipulovať hudbou tradičným, oldskúlovým spôsobom.

A práve druhý prípad je presne ten, ktorý chlapci a dievča (mimochodom Kristine W – pamätá si ju niekto?) z DJs are Alive svojimi vyhláseniami ako “laptops are boring”, alebo “ there’s no entertainment value in laptop djing”, neprávom zahrnuli do svojej kritiky. Prečo? Vyplýva to už z opisu, ktorým som sa snažil tieto technológie uviesť. Inak povedané, laptop v takomto systéme nie je ničím iným len akýmsi bezodným dídžejským kufrom. Všetká práca dídžeja zostáva naďalej manuálnou a bolo by na tomto mieste mrhaním čitateľovho času, ak by som sa podrobne snažil vysvetliť prečo. Nateraz mi preto odpusťte, ale vystačím si s jednoduchým konštatovaním. Odhliadnuc od iných nemenej dôležitých nárokov, dobrého dídžeja v mojich očiach z podstatnej časti robí jeho technická zručnosť. Práve tá mu umožňuje, spolu s ďalšími atribútmi dídžejovho osobitého prístupu, dodať jeho setu želanú pridanú hodnotu. Vrátane postrádanej “zábavnej zložky”.

A práve sem, domnievam sa, bola namierená kritika zo strany DJs are Alive. Do tých radov DJs, ktorí využívajú počítače na doma predpripravené sety alebo softvér, ktorý im umožní stlačiť play a takmer všetko sa už môže diať automaticky. Ja im hovorím traktoristi. Odvodené od presne takého typu softvéru s názvom Traktor, z dielne nemeckých Native Instruments.

Ešte stručne k projektu DJs are Alive. Sú to nešťastníci, títo páni. V dídžejingu rozlišujú dve školy. Novú, ktorá chápe digitálny dídžejing ako ďalší logický krok v technologickej evolúcii remesla a starú, ktorá v dídžejingu vidí (a nezabúda na) tradíciu entertainmentu. Kde však zobrali guráž na takéto delenie, ak nám práve vyššie popísané technológie ukazujú, že spomenuté dva spôsoby myslenia nemusia stáť zrovna v opozícií? To mi nie je úplne jasné. Veď sám Jesse Houk hovorí: “Traditional Djing – that’s two turntables and a mixer – it’s more live than laptop Djing”. Z toho mi vyplýva, že “starí páni” jednoducho nestíhajú držať krok s vývojom, chytili sa prvého klišéovitého pohľadu na vec a na ňom vystavali svoj biznisplán “živej, dídžejskej kapely”. Alebo účelovým zamlčaním faktov podporili teóriu, na ktorej stojí (a padá) ich koncept.

Po zhliadnutí jednej zo skúšok, ktorej krátky zostrih táto partička ponúka na svojom webe, sa ani o ničom inom, ako o obchodnom projekte (možno aj lokálne úspešných) dídžejov nedá hovoriť.
Vo svojich PR vyhláseniach deklarujú, že ich živé vystúpenia budú niečo, “that sounds like a dj set, but looks like a band”.
Inak povedané, niečo, čo nie je ani jedným ani druhým, alebo je jedným ale chcelo by byť druhým. Ja mám rádšej dobrých dídžejov a dobré kapely. Nie mačkopsov. Zaujímavá myšlienka, no slabé prevedenie.

Na druhej strane o komerčnom úspechu projektu nepochybujem. Majú to v podstate šikovne vymyslené. Pódiová prezentácia bude pre značnú časť publika určite atraktívna. Doplnená o PR s filozofiou záchrancov ďalšieho z produktovej rady “pravé orechové”, by cieľ minúť nemusela. Hovorí sa o nich v dôležitých svetových médiách a prvé vystúpenie majú mať na nadchádzajúcej Miami Winter Music Conference. Stačí už len nahlásiť číslo bankového účtu tým správnym ľuďom. Ako dlho im to takto vydrží však zostáva otázkou. Podľa môjho názoru, ak nepôjdu cestou vlastnej tvorby a nestanú sa plnohodnotnou kapelou, pridajú sa len k ďalším z mnohých, ktorí svojimi exhalátmi zamorujú už tak znečistené prostredie klubovej scény.

A ešte odkaz „kapele“: Chlapi, nezavádzajte nám publikum. Technológia je nástroj ako každý iný. Použitá zmysluplne prispieva k progresu. Všetko je len a len na našej kreativite a zručnosti.

Ako som objavil ameriku

22 February 2006

Pred pár dňami so mnou Miloš z Leporela robil malý rozhovor, za účelom zviditeľnenia nadchádzajúcej párty Milkshake v Subclube, kde som hral. Posťažoval som si v ňom, že sa na Slovensku za celé tie roky neobjavili výraznejšie osobnosti, ktoré by reflektovali dianie na “scéne” a zároveň by boli nezávislé. To znamená, že by na “pôde scény” nemali žiadne iné aktivity, čo by spĺňalo základný predpoklad ich objektívnosti.

Ono by sa možno aj nejakí tí žurnalisti našli, ak by existovalo relevantné médium. To však neexistuje a jediné čo máme k dispozícií sú webové fanziny, ktoré fungujú na báze dobrovoľnosti a obetovania voľného času svojich tvorcov. A tí sú vo veľkej miere anonymní. Prípadne sú to aktívni dídžeji či promotéri, skrývajúci sa za vymyslenými prezývkami. Samotné fanziny navyše fungujú len ako akýsi obsahoví agregátori tlačových správ kolísajúcej kvality. Aj to veľmi nešťastnou formou, postrádajúc akékoľvek filtrovanie či udávanie priorít.

Nechcel som však na tomto mieste rozoberať problémy neexistencie špecializovaných médií, schopných pomôcť oblasti, v ktorej sa pohybujem. Ani nie napádať spomenuté fanziny, ktoré sa však, vďaka chýbajúcim profesionálnym kanálom radi a hrdo stavajú na ich neobsadené miesto. Ako toto všetko teda súvisí s nadpisom tohto textu? Let me explain.

Ja osobne nespĺňam kritérium nezávislosti, keďže na scéne fungujem ako DJ a promotér od čias, kedy slovo scéna bolo ešte veľmi trúfalým označením. To znamená, že ak by som sa chcel alebo mal k jej dianiu vyjadrovať, nebudem mať nezaujatý pohľad. Klasický konflikt záujmov. Aj z tohto dôvodu som po celý ten čas odmietal ponuky na písanie do tlačových aj internetových médií, ktoré prichádzali a za tie roky ich veru nebolo málo.

Naskytlo sa však riešenie. A nebol by som to ja, keby som nepreferoval pomoc technológie. V tomto prípade nejde o “rocket science” ani o nejakú vyložene prevratnú novinku. Dlhé vedenie spôsobilo, že mi trvalo nejaký čas, než som si správne vysvetlil jej funkciu a pochopil jej poslanie. Alebo presnejšie možnosť využitia, ktorú ja pokladám za jej najväčšiu prednosť. Áno správne, je to “blogovanie”.

Ako som už spomenul, nejde o prevratnú novinku ani technológiu, ktorá práve unikla z laboratórií NASA. Blogy sú len relatívne novým nástrojom “starej” technológie – internetu. Sú tu s nami už zopár rokov, no práve za ten uplynulý prežili naozaj veľký rozmach. Posledné číslo hovorí čosi o vyše tridsiatich miliónov blogov na svete. A to je už počet, ktorý naozaj možno nazvať “blogosférou”.

Blogy som najskôr pokladal za niečo, čím si istí ľudia dobrovoľne ukrajujú zo svojho voľného času a dávajú voľný priebeh svojim grafomanským sklonom či exhibicionizmu. Prinajlepšom za akýsi “second hand journalism”. Aj toto bol dôvod môjho počiatočného ignorantstva. Z podobného dôvodu som onehdá tiež prestal navštevovať internetové fóra a diskusie. Obvykle neviedli k ničomu. Čo som však prehliadal, bola funkcia blogu ako kombinácie osobnej výpovede a zároveň efektívneho komunikačného nástroja. Takže nič také ako: “Môj milý denníček, píšem ti…bla bla bla”, ale niečo čo sa stalo významným pilierom tzv. občianskej žurnalistiky.

Áno, môžete namietať, že blogy sú len ďalším z odpadov, ktorý len prispieva k zamorovaniu už beztak nedýchateľného prostredia informačným smogom. Aj ja som si to zprvu myslel. Avšak nástroje tzv. Web 2.0, ktoré vznikajú na triedenie a organizáciu blogosféry (napr. collaborative filtering či memetrackers), z nej robia vynikajúci priestor na vedenie spoločenskej diskusie. A je jedno či ide o spoločnosť globálnu, alebo len malý svet zberateľov modrého Mauríciusa či slovenskú scénu elektronickej hudby.

Otvorenie vlastného blogu mi preto dáva možnosť prispievať svojou troškou do širšej diskusie a zároveň rieši môj konflikt záujmov, spomenutý vyššie. Uvítam preto každý ďalší blog na našom malom piesočku, ktorému sme si zvykli vravieť scéna. Čerstvý vzduch do jej dlho nevetranej miestnosti potrebujeme všetci. Oknom dokorán môže byť práve taká malá “sub-blogosféra”.