Ako správny lokálpatriot, ktorý ani na chvíľu nezmenil svoje trvalé bydlisko, by som mal na tomto mieste opísať Bratislavu ako miesto, ktoré by ste rozhodne mali navštíviť z tých či oných dôvodov. Nevravím, že by ste nemali, práve naopak. No mne sa v súvislosti s našim hlavným mestom v ostatných dňoch a týždňoch hlavou preháňajú úplne iné veci. Let me explain.

Keď ma Lenka s Marekom požiadali, aby som napísal krátky text o tom, ako vidím Bratislavu ja, nachádzal som sa zrovna v Amsterdame. Obklopený ľuďmi z hudobného biznisu z celého sveta snažil som sa propagovať a šíriť zvesť o našej bohumilej aktivite, festivale Wilsonic a prostredníctvom neho aj o Bratislave a Slovensku. To znamená čeliť otázkam typu: “Czech?”, “Slovenia?” alebo dostať odpoveď “Bratislava? Sure!”, no nad hlavou komixová bublina a v nej veľký otáznik. Nevediem si štatistiku, no subjektívne musím tiež priznať, že sa znalosť o existencii Bratislavy minimálne v Európe zvýšila. A to ma teší. A niekedy aj pobaví. Napríklad, keď sa môžem so svojimi britskými priateľmi baviť na ich krajanovi, čo kvôli masturbácii vo fontáne a následnom pobyte vo väzení musel volať svojej snúbenici, aby naňho rozhodne so svadbou počkala. Nádherné zviditeľnenie, no nie?

Áno, sú to väčšinou lowcostové letecké spoločnosti, ktoré zviditeľnili naše mesto na európskej mape a prinášajú k nám aj takýchto turistov. Tí sa pomaly, ale isto stali symbolom pre tento druh turizmu aspoň u nás, v našej milej Bratislave. No určite to nie sú iba oni, pre ktorých Bratislava znamená najmä lacné pivo a krásne devy, alebo pri najhoršom len inzerát typu “Bratislava only for 0.99p return!”. Čo ma však zaujíma viac je to, s čím si Bratislavu spájajú “tí druhí”. A nielen Angličania, ale všetci. Vrátane vás, českí bratia! Preto by som rád otočil otázku, položenú redakciou mne, smerom na vás. Dajte vedieť, čo znamená Bratislava pre vás, potešíte. Tak spájate si ju už konečne s Wilsonicom? Ale nie, žarty bokom. Naozaj ma to zaujíma. Miesto pre komentáre nižšie je vám k dispozícii.

(písané pre český časopis Time IN) 

Žijeme vraj v post-informačnej spoločnosti a našu realitu tvorí dnes takzvaná attention economy, ktorá velí urvať si z koláča čo najviac. Celebrity na to prišli už dávno a my ostatní sa stále snažíme tváriť, že žijeme v paralelnom svete. Žiaľ, niektorým civilizačným trendom sa asi chtiac-nechtiac treba prispôsobiť. Už ani medzi poslednými mohykánmi neostal ani jeden hrdina, len my, poslední, čo si stojíme na kábli. Nuž, budem sa teda musieť naučiť správaniu, ktoré diktuje doba. Tá, v ktorej sme naivne verili, že to pravé orechové vypláva na povrch všeobecnej pozornosti samé osebe, je už preč. Ono síce niečo na hladinu vyplávalo, ale nebolo to zrovna orechové, možno ešte tak pravé. A preč je skôr naša naivita, doba je tu s nami stále v tomto ohľade rovnaká, len o trochu viac zahustená ucpatými informačnými “kanálmi”. Preč však od fekálneho humoru.

Len periférne preto zachytávam správy z druhej strany wilsonicovskej ulity. Vraj idú voľby, lekári štrajkovali (či štrajkujú) a v Egypte opäť raz buchli bomby. Televízor vraj tiež ešte existuje. Nám tu vo Wilsonic “hedkvortérz” tiež nejaké tie bomby búchajú. Jedny dobré, druhé zlé, ale tak už to chodí, keď vstúpite na mínové pole. Ako sa vraví, dali sme sa na boj, tak musíme bojovať.

Prvou bombou pre nás bola potvrdená účasť legendárneho praotca tzv. inteligentného drum’n’bassu, LTJ Bukema s jeho verným MC Conradom. Za slovo inteligentný, v spojení s akýmkoľvek hudobným žánrom, by som inak rozdával nepodmienečné tresty. Legendárnosť a kvalita tým našťastie netratí. Druhou bombou je pre nás účasť ďalšej žijúcej legendy, Matthewa Herberta. Tohto človeka sme sa snažili v koncertnej podobe pozvať odkedy je Wilsonic festivalom. Stelesňuje totiž všetko to, o čo sa s týmto podujatím snažíme. Hravá elektronická hudba zasahujúca intelekt i vaše párty-animálne alter ego. Veľká vec!

Prekvapili nás však aj negatívne bomby. Tým prvým výbuchom bola Roisín Murphy, bývalá speváčka kapely Moloko. Po štyroch mesiacoch intenzívnych a úspešných rokovaní jeden z hlavných členov jej sprievodnej kapely musel účasť odvolať, čím sa pre ňu celý koncert stal nerealizovateľným. Druhou negatívnou bombou je neúčasť už avizovanej Dani Siciliano, ktorá mala spolu s Herbertom vystúpiť v dvojkoncerte. V tomto prípade sú na vine osobné nezhody oboch partnerov a odvolanie Dani Siciliano sa týka celého turné. Na včerajšom koncerte ju nahradila Valerie Ettiene, koncertná členka skupiny Jamiroquai. Každopádne, my sme radi, že sa Herbertov koncert uskutoční a slovenské publikum tak bude mať možnosť vidieť a zažiť jeho najnovší live program ešte skôr, ako s ním navštívi renomovaný festival Sónar v Barcelone a Hollywood Bowll v Los Angeles.

Aby som však neskončil negatívnymi správami, som veľmi rád, že na Wilsonicu budeme môcť privítať reprezentantov aktuálneho zvuku svetovej elektronickej, klubovej a urbánnej hudby. Čerstvý, ostrovný vietor Veľkej Británie v spolupráci s programom Selector privezú dubstepovo-grimeoví Vex’d, drum’n’bass s breakcorovým korením v atraktívnom, živom balení predstaví Tim Exile a bastard pop a mash-upovú kultúru privezú glasgowskí “vrahovia dídžejov”, Optimo. Kontinent bude zastúpený jedným zo súčasných najlepších a najplodnejších nemeckých vydavateľstiev Sonar Kollektiv, autorsky vedeným dídžejsko-producentským kolektívom Jazzanova. Z jeho stajne príde SoulPhiction naživo zahrať svoju pretavenú víziu detroitského soundu, idúcu v šľapajach praotcov ako Theo Parrish alebo Carl Craig. Druhým z reprezentantov Sonar Kollektivu bude dídžejsko-producentské duo Trickski. O týchto pánoch bude v budúcnosti ešte mnoho počuť, nepremeškajte preto budúcnosť, ktorú môžete zažiť tu a teraz.

Ďalším zástupcom, tentoraz ozajstného Detroitu, je Daniel Bell. Skutočná legenda a takpovediac zakladateľ štýlu, ktorému sa dnes zvykne vravieť minimal. Jeho track Loosing Control z roku 1994 počuť v setoch dídžejov všakovakých žánrov dodnes. Naopak, aktuálnu mladú generáciu predstaví mladý španiel Alex Under. Tento chlapík má na konte vynikajúci album na nemeckom labeli Trapez, čerstvé EP pre label Plus 8 Richieho Hawtina a je dnes azda najhorúcejšou komoditou žánru minimal. Zažiť jeho live-act na nadchádzajúcom Wilsonicu je preto jedinečnou príležitosťou. Garantujem!
Tiež som veľmi rád, že môžeme opäť privítať jeden z najoriginálnejších príkladov živého prevedenia elektronickej hudby, Francúzov Nôze. Dvojici Nôze aktuálne vychádza nový album a prvé ohlasy naň sú veľmi sľubné. Ďalšie vrelé odporúčanie!

Takto by som mohol pokračovať ešte niekoľko odstavcov, prípadne až mimo formát tejto stránky. Okrem spomínaných vystúpia projekty z nášho regiónu strednej a východnej Európy, známe i neznáme. Viac informácií nájdete na našej stránke www.wilsonic.sk. Aktuálny zvuk Wilsonicu sa vám tiež budeme snažiť priblížiť na májovom, zahrievacom Wilsonic_FM Tour, kde okrem toho predstaví moja maličkosť spolu s dídžejom Juniorom mladé, nádejné talenty slovenskej dídžejskej školy. V hlavných časoch sa v mestách Zvolen, Šaľa, Trnava, Žilina, Trenčín, Košice, Považská Bystrica a Nové Zámky predstavia DJs Peal, Inso, Tiff, Noks, Parazyt, Gabriel Brunner, Sickboy a Good Mood. K dispozícii podať akékoľvek informácie ohľadom festivalu sme vám spolu s našimi promo tímami, ktoré nájdete v citroeníkoch označených logom Wilsonic. Určite ich neprehliadnete.

A ešte poznámka. Možno sa niektorým bude zdať tohtoročný Wilsonic trochu viac tanečný ako po minulé razy. Je tomu tak z dvoch dôvodov. Prvým je prinavrátiť stratený kredit slovu párty, ktoré má už takmer pejoratívny charakter. Tiež ukázať, že párty publikum nemusí byť len zhluk cirkusantských kreatúr so skleneným pohľadom tancujúcich, ako keď policajt riadi dopravu na križovatke. V neposlednom rade tiež napriek už toľkokrát opakovaným prehláseniam o smrti tanečnej scény ukázať, že tanečná a elektronická hudba a jej čerstvé prejavy sú práve teraz nadmieru životaschopné. Sekundárnym aspektom ovplyvňujúcim dramaturgický zámer je neštandardný výskyt veľkých koncertov v predprázdninovom období. Potešujúcim faktom však je, že Bratislava bude konečne žiť, ako sa patrí. Pevne dúfam, že Wilsonic oživíte práve vy a podporíte tak našu snahu.

Vidíme sa.

Cherry-picking, alebo prenesene „vyjedanie hrozienok z koláča“, popisuje správanie zákazníkov, pri ktorom títo ignorujú hudobné albumy a naproti tomu uprednostňujú nákup len jednej alebo niekoľkých vybraných piesní. Pán Brummel tento akt nazýva dokonca „kanibalizáciou na albumoch“! Akoby už zabudol, ako ešte pred nedávnom takmer celý hudobný priemysel plakal nad klesajúcimi predajmi a akú čiernu budúcnosť si sám sebe (a najmä pred médiami) predpovedal. Digitálny formát mal zabiť hudbu a boli to práve internetové obchody ako iTunes Music Store – so svojím úspešným dvojčaťom, prehrávačom iPod – ktoré tento trend zvrátili a neponechali hudbu výsostne bezplatnému file-sharingu. Spopularizovali tak nákup hudby na webe a zvýšili objem globálne predanej hudby. Čo znamená, že de facto „naučili“ ľudí opäť platiť za hudbu. A to nie je málo, pán Brummel!

Odhliadnuc od toho, nevidím jediný dôvod, prečo by si zákazník nemohol kúpiť len to, čo naozaj chce. Vidím v tom tiež istý spôsob „recenzovania“ albumov zákazníkmi. Recenzent v časopise dá napríklad albumu dva body z desiatich. Prečo by to nemohol urobiť zákazník? Kúpi si dva songy z desiatich. Na rozdiel od recenzenta, ktorý má bodov „na rozdávanie“, má zákazník tú nevýhodu, že svoje „body“ vyťahuje priamo zo svojej peňaženky. O to vyššiu váhu má potom toto hodnotenie pre samotného autora.

Na druhej strane chápem uhol pohľadu pána Brummela. Chce chrániť albumy ako kolekcie piesní tvoriacich istý koncept a autorskú výpoveď. Avšak argumentácia, že si tiež nemôžete kúpiť jednotlivé kapitoly z knihy alebo scény z filmu, je len veľmi slabou barličkou. Pesničky na albumoch sú predsa samostatné, svojstojné diela, ktorých predaj v kolekcii s inými by mal byť len opciou. Prečo sa uzatvárať pred možnosťou výberu? Je na tom niečo zlé, že má niekto záujem zaplatiť hudobníkovi za jeho výtvor?

Technológie v súčasnosti pretvárajú spôsob fungovania hudobného biznisu azda ako žiadne iné odvetvie. Treba sa s tým zmieriť a adaptovať sa na nové podmienky a nie oplakávať staré, zlaté časy. Rozmach technológií najskôr demokratizoval tvorbu a finalizáciu hudby samotnej a teraz nám liberalizuje aj spôsob jej distribúcie. Online obchody ako iTunes v podstate oslobodili hudbu od fyzického produktu, hudobného nosiča. Tá sa má tak šancu dostať do teritórií, o ktorých autor doteraz ani len nepočul. Rovnako tak dáva možnosť distribuovať a vydávať svoju vlastnú tvorbu autorom, ktorí si doteraz z finančných či iných dôvodov nemohli vydanie fyzického nosiča dovoliť.

Všetko toto sú veľké zmeny, na zvládnutie ktorých ešte nemáme všetky vhodné nástroje. Internet je však pre ne skvelou pôdou. Niektoré z nich sa pokúsim predstaviť v blízkej budúcnosti.

V sobotu som bol na vcelku vydarenom prvom ročníku festivalu Sperm v Prahe. Je dobré, že už aj Praha má „oficiálne“ miesto pre tento druh hudby. Napriek detským chorobám novorodenca to bol príjemný večer. Gratulujem Michal a spol.! Kritizovať nebudem. Príliš podobné zameranie k nášmu festivalu by ma mohlo postaviť do úlohy snajpera konkurencie. Vrcholom večera bol pre mňa jednoznačne Jamie Lidell. Jeho účasť na tohtoročnom Wilsonicu už riešime nejaký ten týždeň. Verím, že to nakoniec vyjde.
Okrem samotného festivalu sa na druhý deň konala ešte konferencia. Tej som sa však už kvôli iným povinnostiam nezúčastnil. Dúfam, že bola plodná a že sa dostanem aspoň k nejakým výstupom. Teším sa na ďalší ročník. Vyčerpávajúcu reportáž napísal Karel Veselý na Musicserver.cz. Prvé reakcie nájdete tiež na Spaceboss.net, Utrum a ešte raz na Utrum.

Koncom minulého roka sa v Amerike dala dokopy skupinka lokálnych diskotékových hrdinov a sformovala “dídžejskú kapelu” s názvom DJs are Alive. Dôvodom jej vzniku podľa slov zakladajúceho newyorského dídžeja Jesseho Houka je absolútny nedostatok “zábavnej zložky” u tzv. laptopových dídžejov. Nedá sa s ním nesúhlasiť, veď tento argument smerom k laptopovým “live-koncertom” scénu obchádza už nejaký ten piatok. Celkom vtipné mi príde tiež ironické označenie tohto druhu vystúpení ako email music. Čo neznamená nič iné, len to, že si popri “hraní” stíhate vybaviť aj vašu elektronickú korešpondenciu, prípadne zahrať tetris.

Naspäť k DJs are Alive. Tlačová správa ohlasujúca onedlhý príchod tejto “dídžejskej, živej kapely” je plná kritiky laptop DJs (tiež digital DJs). Neskrývam, že v tomto ohľade nebudem nezaujatý. Niektorí o mne viete, že laptop k dídžejingu používam už niekoľko rokov. Aj preto si dovolím zopár nasledujúcich slov na presnejšie zaradenie vecí do kontextu.

Úvodom nezaškodí priniesť do lesa trochu dreva. Insider azda prepáči.
Dídžejing je spôsob, ktorým DJ púšťa hudbu. Pre mnohých nie je dídžejing ničím iným, LEN púšťaním hudby. Sú DJs, ktorí mixujú a sú aj takí, ktorí nie. Mixovanie je spôsob spájania jednotlivých trackov či songov navzájom. Pre tých, ktorí sa už od detstva naučili strkať nos hlbšie do maminho hrnca nie je neznámym faktom, že rozlišovať môžeme medzi DJs a DJs.

Jedni to prosto vedia, tí druhí menej alebo vôbec. Niektorí sú v tom dokonca excelentní a je pre túto chvíľu irelevantné, či používajú cédéčka alebo vinyly. Lebo aj to sa dá – mixovať z CDs – ale to vy isto viete. Ak je niekto dostatočne kreatívny a zručný, prečo nie. Na náradí až tak veľmi nezáleží.

A prečo “až tak veľmi”? Z jednoduchého dôvodu. Klubová pozícia klasického vinylového dídžejingu, ktorou veľmi zásadne neotriasla ani existencia mixovacích CD prehrávačov začala byť v uplynulej dobe atakovaná dlho očakávaným fenoménom. Akým? Bingo! Tušíte správne, je ním čoraz väčšia popularita spomínaného digitálneho alebo aj laptopového dídžejingu. Nakoniec, nie je to nič prekvapivé. Bolo len otázkou času kedy populárny formát mp3, vlajková loď a ľahký terč kritikov digitálnej budúcnosti hudobného formátu, zasiahne aj jednu z posledných bášt panensky neporušeného vinylového kráľovstva.

Čo alebo kto je teda ten digital DJ? Zjednodušene by sa dalo povedať že každý, kto k verejnej produkcii za účelom zábavy publika používa zariadenie na prehrávanie zvukových, digitálnych súborov. Uf, aká škaredá definícia, že? V podstate je to ktokoľvek, kto na tento účel používa iPod, laptop, mobilný telefón či akýkoľvek iný gedžet. Obíďme nateraz fakt, že už samotné používanie cédéčok by mohlo byť považované za digitálny dídžejing.

Miera aktívneho prístupu k dídžejingu variuje v súvislosti s použitým zariadením a jeho technickými možnosťami. Paleta potenciálnych bavičov je preto široká. Počnúc vašim kamarátom, ktorý včera od frajerky dostal iPod (nie kopačky), stiahol zo Soulseeku nejaké empétrojky a teraz je z neho už “hotový” dj, až po profesionála používajúceho laptop so špeciálnym systémom. Takým ako sú napríklad Final Scratch alebo Serato Scratch, ktoré prostredníctvom gramofónov dovoľujú manipulovať hudbou tradičným, oldskúlovým spôsobom.

A práve druhý prípad je presne ten, ktorý chlapci a dievča (mimochodom Kristine W – pamätá si ju niekto?) z DJs are Alive svojimi vyhláseniami ako “laptops are boring”, alebo “ there’s no entertainment value in laptop djing”, neprávom zahrnuli do svojej kritiky. Prečo? Vyplýva to už z opisu, ktorým som sa snažil tieto technológie uviesť. Inak povedané, laptop v takomto systéme nie je ničím iným len akýmsi bezodným dídžejským kufrom. Všetká práca dídžeja zostáva naďalej manuálnou a bolo by na tomto mieste mrhaním čitateľovho času, ak by som sa podrobne snažil vysvetliť prečo. Nateraz mi preto odpusťte, ale vystačím si s jednoduchým konštatovaním. Odhliadnuc od iných nemenej dôležitých nárokov, dobrého dídžeja v mojich očiach z podstatnej časti robí jeho technická zručnosť. Práve tá mu umožňuje, spolu s ďalšími atribútmi dídžejovho osobitého prístupu, dodať jeho setu želanú pridanú hodnotu. Vrátane postrádanej “zábavnej zložky”.

A práve sem, domnievam sa, bola namierená kritika zo strany DJs are Alive. Do tých radov DJs, ktorí využívajú počítače na doma predpripravené sety alebo softvér, ktorý im umožní stlačiť play a takmer všetko sa už môže diať automaticky. Ja im hovorím traktoristi. Odvodené od presne takého typu softvéru s názvom Traktor, z dielne nemeckých Native Instruments.

Ešte stručne k projektu DJs are Alive. Sú to nešťastníci, títo páni. V dídžejingu rozlišujú dve školy. Novú, ktorá chápe digitálny dídžejing ako ďalší logický krok v technologickej evolúcii remesla a starú, ktorá v dídžejingu vidí (a nezabúda na) tradíciu entertainmentu. Kde však zobrali guráž na takéto delenie, ak nám práve vyššie popísané technológie ukazujú, že spomenuté dva spôsoby myslenia nemusia stáť zrovna v opozícií? To mi nie je úplne jasné. Veď sám Jesse Houk hovorí: “Traditional Djing – that’s two turntables and a mixer – it’s more live than laptop Djing”. Z toho mi vyplýva, že “starí páni” jednoducho nestíhajú držať krok s vývojom, chytili sa prvého klišéovitého pohľadu na vec a na ňom vystavali svoj biznisplán “živej, dídžejskej kapely”. Alebo účelovým zamlčaním faktov podporili teóriu, na ktorej stojí (a padá) ich koncept.

Po zhliadnutí jednej zo skúšok, ktorej krátky zostrih táto partička ponúka na svojom webe, sa ani o ničom inom, ako o obchodnom projekte (možno aj lokálne úspešných) dídžejov nedá hovoriť.
Vo svojich PR vyhláseniach deklarujú, že ich živé vystúpenia budú niečo, “that sounds like a dj set, but looks like a band”.
Inak povedané, niečo, čo nie je ani jedným ani druhým, alebo je jedným ale chcelo by byť druhým. Ja mám rádšej dobrých dídžejov a dobré kapely. Nie mačkopsov. Zaujímavá myšlienka, no slabé prevedenie.

Na druhej strane o komerčnom úspechu projektu nepochybujem. Majú to v podstate šikovne vymyslené. Pódiová prezentácia bude pre značnú časť publika určite atraktívna. Doplnená o PR s filozofiou záchrancov ďalšieho z produktovej rady “pravé orechové”, by cieľ minúť nemusela. Hovorí sa o nich v dôležitých svetových médiách a prvé vystúpenie majú mať na nadchádzajúcej Miami Winter Music Conference. Stačí už len nahlásiť číslo bankového účtu tým správnym ľuďom. Ako dlho im to takto vydrží však zostáva otázkou. Podľa môjho názoru, ak nepôjdu cestou vlastnej tvorby a nestanú sa plnohodnotnou kapelou, pridajú sa len k ďalším z mnohých, ktorí svojimi exhalátmi zamorujú už tak znečistené prostredie klubovej scény.

A ešte odkaz „kapele“: Chlapi, nezavádzajte nám publikum. Technológia je nástroj ako každý iný. Použitá zmysluplne prispieva k progresu. Všetko je len a len na našej kreativite a zručnosti.

Ono by sa možno aj nejakí tí žurnalisti našli, ak by existovalo relevantné médium. To však neexistuje a jediné čo máme k dispozícií sú webové fanziny, ktoré fungujú na báze dobrovoľnosti a obetovania voľného času svojich tvorcov. A tí sú vo veľkej miere anonymní. Prípadne sú to aktívni dídžeji či promotéri, skrývajúci sa za vymyslenými prezývkami. Samotné fanziny navyše fungujú len ako akýsi obsahoví agregátori tlačových správ kolísajúcej kvality. Aj to veľmi nešťastnou formou, postrádajúc akékoľvek filtrovanie či udávanie priorít.

Nechcel som však na tomto mieste rozoberať problémy neexistencie špecializovaných médií, schopných pomôcť oblasti, v ktorej sa pohybujem. Ani nie napádať spomenuté fanziny, ktoré sa však, vďaka chýbajúcim profesionálnym kanálom radi a hrdo stavajú na ich neobsadené miesto. Ako toto všetko teda súvisí s nadpisom tohto textu? Let me explain.

Ja osobne nespĺňam kritérium nezávislosti, keďže na scéne fungujem ako DJ a promotér od čias, kedy slovo scéna bolo ešte veľmi trúfalým označením. To znamená, že ak by som sa chcel alebo mal k jej dianiu vyjadrovať, nebudem mať nezaujatý pohľad. Klasický konflikt záujmov. Aj z tohto dôvodu som po celý ten čas odmietal ponuky na písanie do tlačových aj internetových médií, ktoré prichádzali a za tie roky ich veru nebolo málo.

Naskytlo sa však riešenie. A nebol by som to ja, keby som nepreferoval pomoc technológie. V tomto prípade nejde o “rocket science” ani o nejakú vyložene prevratnú novinku. Dlhé vedenie spôsobilo, že mi trvalo nejaký čas, než som si správne vysvetlil jej funkciu a pochopil jej poslanie. Alebo presnejšie možnosť využitia, ktorú ja pokladám za jej najväčšiu prednosť. Áno správne, je to “blogovanie”.

Ako som už spomenul, nejde o prevratnú novinku ani technológiu, ktorá práve unikla z laboratórií NASA. Blogy sú len relatívne novým nástrojom “starej” technológie – internetu. Sú tu s nami už zopár rokov, no práve za ten uplynulý prežili naozaj veľký rozmach. Posledné číslo hovorí čosi o vyše tridsiatich miliónov blogov na svete. A to je už počet, ktorý naozaj možno nazvať “blogosférou”.

Blogy som najskôr pokladal za niečo, čím si istí ľudia dobrovoľne ukrajujú zo svojho voľného času a dávajú voľný priebeh svojim grafomanským sklonom či exhibicionizmu. Prinajlepšom za akýsi “second hand journalism”. Aj toto bol dôvod môjho počiatočného ignorantstva. Z podobného dôvodu som onehdá tiež prestal navštevovať internetové fóra a diskusie. Obvykle neviedli k ničomu. Čo som však prehliadal, bola funkcia blogu ako kombinácie osobnej výpovede a zároveň efektívneho komunikačného nástroja. Takže nič také ako: “Môj milý denníček, píšem ti…bla bla bla”, ale niečo čo sa stalo významným pilierom tzv. občianskej žurnalistiky.

Áno, môžete namietať, že blogy sú len ďalším z odpadov, ktorý len prispieva k zamorovaniu už beztak nedýchateľného prostredia informačným smogom. Aj ja som si to zprvu myslel. Avšak nástroje tzv. Web 2.0, ktoré vznikajú na triedenie a organizáciu blogosféry (napr. collaborative filtering či memetrackers), z nej robia vynikajúci priestor na vedenie spoločenskej diskusie. A je jedno či ide o spoločnosť globálnu, alebo len malý svet zberateľov modrého Mauríciusa či slovenskú scénu elektronickej hudby.

Otvorenie vlastného blogu mi preto dáva možnosť prispievať svojou troškou do širšej diskusie a zároveň rieši môj konflikt záujmov, spomenutý vyššie. Uvítam preto každý ďalší blog na našom malom piesočku, ktorému sme si zvykli vravieť scéna. Čerstvý vzduch do jej dlho nevetranej miestnosti potrebujeme všetci. Oknom dokorán môže byť práve taká malá “sub-blogosféra”.